Proces mumifikácie

21. června 2008 v 21:01 | murin.net |  Egypt
"Moje telo je večné,

nezomrie, ani sa nerozloží,

v tejto krajine bude naveky."

(Kniha mŕtvych, zaklínadlo 154)


Pre večnosť bolo nutné zachovať telo v neporušenom stave. Znamenalo to, že ho museli zabalzamovať, čiže mumifikovať. Takto v priebehu stáročí, od najstarších čias až po zánik egyptskej civilizácie sa vyvíjal tento kult, ktorý bol vytvorený bohom Anupom v mýtickom období.

Technika mumifikácie nevznikla naraz, ale bola výsledkom procesu neustáleho vývoja. Začiatky spadajú do konca štvrtého tisícročia p. n. l.. Prvé múmie (z arabského slova "mummíya"- asfalt), s ktorými sa stretávame už v priebehu tretieho tisícročia p. n. l., boli jednoduché. Telo sa na slnku vysušilo, zabalilo do ovínadiel a vložilo do dutej hrobky. Tento proces vznikol v snahe zabrániť hnilobnému rozkladu mŕtvoly v hrobe, pretože sa predtým v istých oblastiach verilo, že telá zostanú rovnako neporušené ako tie, čo boli uložené na okraji púšte v horúcom piesku. Bol to nesprávny predpoklad, ako sa postupom času ukázalo. Neskôr využitím skúseností z uskladňovania rýb, telá nasoľovali, čo však viedlo k výraznému narušeniu pokožky. Koža sa tak musela pokresliť rôznymi detailmi, takže takéto mŕtvoly vyzerali skôr ako farebné sochy. Prelom nastal za IV. dynastie, kedy sa prišlo na to, že hnilobný proces zasiahne najprv vnútorné orgány, ktoré je preto potrebné vybrať. Taktiež sa prišlo nato, že hnilobu možno odstrániť použitím nátronu (získavaného z Wádí Natrún), ktorý miernymi antiseptickými účinkami zabíja hnilobné baktérie, absorbuje vodu a rozpúšťa telesné tuky. Neskôr, presnejšie v Strednej ríši sa vymyslel spôsob vyberania mozgu a v 3. prechodnom období sa už pokožka mŕtveho vypchávala a do očných jamôk sa vkladali umelé oči. Úpadok techniky mumifikovania nastal v rímskej dobe, kedy zhruba v treťom storočí tento spôsob pomaly mizne.

Ak niekto zomrel, povinnosťou rodiny bolo zabezpečiť mu obrady a mumifikáciu. Samotná mumifikácia bola sčasti obradom. Pri rôznych úkonoch mumifikátorov sa recitovali konkrétne texty, ktoré mali rovnaký význam ako prevádzané zákroky. Telo mŕtveho bolo privážané bárkou do dielne nazývanej vabet, nachádzajúcej sa v blízkosti západného brehu Nílu. Telo sa sem privážalo zvyčajne až na tretí deň po smrti, čo malo zabrániť, hlavne pri ženách, nekrofílii. Mŕtvola sa položila na špeciálny mumifikačný stôl z alabastru zdobený na prednej, mierne naklonenej časti hlavami vzpriamených levov.

Obsahoval i špeciálne odtokové kanáliky, odvádzajúce telové tekutiny. Dôkladne umyté a depilované telo bolo pripravené k posvätnej práci balzamovača. Tú vykonával kňaz boha Anupa (grécky zvaný Tarichent). Operujúcemu mumifikátorovi asistovalo množstvo ďalších osôb, ktoré pripravovali chemikálie a rôzne pomôcky. K hlavným nástrojom patril špirálovito stočený hák z medi, kovový rituálny obsidiánový nôž, kliešte, háky na mozog obr. 14) atď.

Najprv sa cez nosný otvor vybral mozog (lepšie povedané vylial, použitím neznámej technológie, ktorým sa skvapalňoval) a mozgová dutina sa vyplnila živicou. Potom sa na ľavej strane pod rebrami rezom otvorilo brucho, z ktorého sa postupne vyberali vnútornosti. Na mieste ostali len obličky a srdce, ktoré bolo považované za centrum rozumu, milostných citov, ale hlavne za sídlo duše. Srdce bolo chránené amuletom v podobe skarabea, na ktorého brušnej strane bol vyrytý text tridsiatej kapitoly Knihy mŕtvych, hovoriaci zhruba o tom, aby srdce nebohého nesvedčilo na poslednom súde proti nemu. Znelo takto:

"Ó moje srdce, ktoré mám od svojej matky, ó moje srdce, ktoré patríš ku mojej bytosti, nevystupuj proti mne ako svedok v prítomnosti Pána vecí, nehovor proti mne vo veciach, ktoré som vykonal, neuvádzaj nič proti mne v prítomnosti Veľkého boha, Pána Západu. Sláva tebe, moje srdce! Sláva vám, moje útroby! Sláva vám, vy bohovia, ktorí ste na čele tých, ktorí nosia detský cop, ktorí sa opierajú o svoje palice! Kiež poviete čo je dobré Reovi, kiež ma učiníte spokojným, kiež sú mi poskytnuté sily, keď vychádzam, keď som pochovaný medzi veľkými, ktorí dlho prebývajú na zemi. Neumierať na Západe, ale stáť sa v ňom duchom."[1]

Vnútornosti sa potom umyli v nátrone, vysušili, zabandážovali a vložili do drevených skriniek alebo od druhého tisícročia pred Kristom do tzv. kanop (podľa prístavu Kanopus v Delte). Od polovice druhého tisícročia pred Kristom boli zasvätené synom boha Hora, symbolizujúc štyri živly a jednotlivé svetové strany. Od Novej ríše niesli veká podoby jednotlivých bohov. Kanopa s ľudskou hlavou Amseta ukrývala v sebe pečeň, so sokolou hlavou Kebehsenufa črevá, s paviáňou hlavou Hapiho pľúca a so šakaľou hlavou Duamutefa žalúdok. Takto vyprázdnené telo sa pokrylo kryštalickým nátronom a na 30 až 40 dní sa nechalo vysušiť. Vysušené sa vyčistilo palmovým olejom a ďalšími substanciami. Použitím rôznych olejov a živicou sa naplnilo ešte pridaním plátna, niekedy i slamy. Rez sa zašil a položil sa naň zvláštny amulet v podobe dvoch prstov a povrch tela sa niekoľkokrát natrel vonnými olejmi. Nakoniec sa ponatieralo u mužov červenou a u žien žltkastou farbou. Ženám mohli naondulovať ich vlasy a zvýrazniť obočie čiernym farbivom- kohl. Takáto mŕtvola, niekedy u bohatších obohatená príveskami, bola pripravená na ovíjanie bandážami napustenými živicou, čím sa mala dovŕšiť kompaktnosť hotovej múmie. V neskorších obdobiach sa osobitne ovíjali i prsty a penis. Na múmiu bolo použitých niekedy až vyše 375 m2 plátna. Od Strednej ríše bolo telo ovíjané ako celok. Medzi jednotlivé vrstvy bandáže, ktorých najviac bolo napočítaných dvadsať, sa vkladali ešte rozličné amulety a hotová múmia zabalená rubášom sa niekedy pokrývala rôznymi textami. Nakoniec mohla byť prikrášlená ešte i rôznymi ochrannými amuletmi a na hlave musela mať posmrtnú masku s podobizňou nebohého, aby Ba mŕtveho mohla spoznať telo (preto sa venovala taká pozornosť úprave tváre ako napríklad u Ramesseho II.). Celému procesu ovíjania múmie sa venovalo 15 dní.

Ďalšou dôležitou vecou bola rakva. Slúžila na ochranu pred mechanickým poškodením a taktiež bola náhradným telom a obydlím. Pre nedostatok dreva sa vyrábala hlavne z kartonáže, vďaka čomu bola výborne tvarovatelná. Bola bohato zdobená všelijakými textami a obrazmi, symbolmi a obložená zlatom. Bohatší, no hlavne panovníci mali niekedy viacero rakiev, z ktorých posledná bola z čistého zlata (napr. u Tutanchamona vážila 110,4 kg).

Používanie zlata (cennejšie bolo v tých časoch v Egypte striebro) vyplývalo z náboženských predstáv, pretože sa verilo, že telo Slnka je pokryté rýdzim zlatom. Múmia sa vložila do rakvy Ako napr. na obr. 16) a odovzdala rodine, ktorá medzitým zabezpečila ostatné náležitosti súvisiace s pohrebom.

Herodotos (484-430 p. n. l.) spomína tri spôsoby mumifikácie, ktoré trvali minimálne 70 dní. Kompletná mumifikácia bola najdlhšia a najdrahšia. Stála jeden talent. Pre menej bohatých to bol druhý spôsob za dvadsať min. Obnášal vstrekovanie cédrového oleja análnym otvorom, čo spôsobilo rozloženie vnútorností, samozrejme okrem mozgu. Najlacnejší a najmenej efektívny spôsob pre nižšie triedy sa zakladal na vysušení tela nátronom.

Tieto metódy mumifikácie sa ukázali byť po tisícročiach neuveriteľne účinné, čo dokazuje výborne zachovaná tvár kráľovského speváka Nefera spred 4400 rokov, čo je vôbec najstaršia zachovalá tvár človeka. O dokonalosti hovorí aj Emil Brugsch, keď v roku 1881 otvoril rakvu s múmiou Setchiho I. a ohromne zvolal: "Tento staroegyptský umelec vyzerá zachovalejší ako nejeden náš schradnutý súčasník!"[2]
Mumifikácia bola pôvodne vykonávaná len na faraónoch. Po faraónoch, ako veľkých vzoroch, tento vďačný spôsob uchovávania začali praktizovať i jeho poddaní. Tým sa v Egypte postupne začal vytvárať svojrázny múmiový kult, okolo ktorého sa vytvorilo mnoho nových remesiel, ako napr. kanopári, výrobcovia sarkofágov a pod. Ale koniec koncov boli to práve kňazi, ktorí z toho mali najväčší osoh. V časoch nepokojov a hospodárskej recesie nechali vylupovať hrobky, no keďže po príchode Rimanov stratili svoje postavenie, stratila sa tým aj kontrola nad pochovávanými múmiami. Tie najprv slúžili ako kurivo, no neskôr, v 16. a 17. storočí vypukla múmiová horúčka v alchýmii a medicíne. Takmer na dva storočia boli múmie používané ako náš acylpirín, aplikované buď formou prášku alebo masti. Dokonca v minulom storočí z múmie vyrobil istý Američan v štáte Maine prvý baliaci papier. Používali sa i na výrobu hnedého farbiva pre umelcov, tzv. Caput mortuum. I napriek tomu všetkému sa nám zachovalo množstvo múmií (i na Slovensku v Betliari), medzi nimi i faraónske, ako napr. Setchiho I., Ramesse II. (objavené v roku 1881 v Dér el-Bahrí Emilom Brugschom) či Tutanchamona, ktorého neporušený hrob objavil 4. 11. 1922 Howard Carter.




[1] Bárta, M.: Sinuhetův útek z Egypta. Praha 1999, s. 185.

[2] Zamarovský, V.: Za siedmimi divmi sveta. Bratislava 1985, s. 72.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama