Veronika sa rozhodla zomrieť (ukážka)

5. června 2008 v 15:55 | Paulo Coelho |  Paulo Coelho
Veronike začalo byť zle a nevolnosť sa rýchlo zosiľnovala. Za niekoľko minút sa už nedokázala sústrediť na námestie za oknom. Vedela, že je zima, že budú štyri hodiny popoludní a že slnko rýchlo zapadá. Vedela, že druhí ludia budú žiť ďalej, v tej chvíli práve nejaký mladík prešiel okolo jej okna, uvidel ju, a pritom ho vôbec nenapadlo, že ona umiera. Skupina bolivijských muzikantov (Kde je Bolívia? Prečo sa nato novinári vo svojich článkoch nepýtajú?) vyhrávala pri soche velkého slovinského básnika Franca Prešerna, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu v duši jej ľudu. Bude môcť počúvať tú hudbu, ktorá k nej dolieha, až do konca?Bola by to krásna spomienka z tohto sveta, teplá útulná izba, pekný chlapec plný života, ktorý sa náhle zastavil a pozeral sa na ňu. Cítila, že tabletky už účinkujú, a uvedomila si, že je to posledný človek, ktorého vidí.
Usmial sa naňu. Opetovala jeho úsmev. Nemala čo stratiť. Keď jej však pokynul, tvárila sa, že sa díva inam. Ten chlapec by chcel zájsť príliš ďaleko. Vyviedlo ho to z miery a tak šiel ďalej a na tvár za oknom úplne zabudol. Veroniku však uspokojilo, že po nej zasa raz niekto zatúžil. Nezabíjala sa preto, že by jej chýbala láska. Ani preto, že by ju nemali radi rodičia, ani kvôli finančným problémom alebo nejakej nevyliečiteľnej chorobe.
Veronika sa rozhodla zomrieť v ten krásny lubľanský podvečer, kedy na námestí hrali bolivijskí muzikanti a okolo jej okna kráčal mladík, a páčilo sa jej, čo videli jej oči a počuli jej uši. Ale ešte viac ju uspokojovalo, že sa na tieto veci nebude musieť pozerať dalších tridsať, štyridsať alebo päťdesiat rokov - pretože potom už by na tom nebolo nič nové a stala by sa z toho tragédia života, v ktorom sa všetko opakuje jeden deň je vždy rovnaký ako ten druhý.
Začal sa jej dvíhať žalúdok a cítila sa veľmi zle. ..To je divné, myslela som, že taká dávka sedatív ma okamžite uspí." Namiesto toho jej však hučalo v ušiach a chcelo sa jej zvracať.
"Keď sa pozvraciam, tak neumriem." Snažila sa nevoľnosť potlačiť a upierala pozornosť na rýchle ztmievanie, na Bolivijcov, na ľudí, ktorí začínali zavierať obchody a odchádzali. Bzučenie v ušiach bolo stále prenikavejšie a Veronika - prvý krát od chvíle čo pohltala tabletky - pocítila strach, hrozný strach z neznáma. Ale netrvalo dlho a stratila vedomie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama